Druhá časť vašich príbehov je tu. Po prečítaní tých prvých ste mi písali viacero správ, povzbudivých, empatických, s mamičkami ste sa stotožňovali a samé ste sa v ich príbehoch našli.

Verím, že aj tieto príbehy vám pomôžu, možno upokoja, možno „vyburcujú“ k aktivite.

Nezabudnite si prečítať aj 1. časť 🙂

Opäť – tak ako aj v predchádzajúcich príbehoch: Aj keď som mala niekedy „potrebu“ dopísať za niektorou informáciou poznámku, tvrdenie doplniť alebo ho opraviť, nakoniec som sa rozhodla nedoplňovať nič a nechať to celé v pôvodnej verzii tak ako to je. Pravdepodobne sa k pár častiam vrátim dodatočne v niektorých článkoch.

Ďakujem všetkým mamičkám za ich ochotu a úprimnosť odpovedať na otázky.

VERONIKA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

3,5 roka a oneskorený vývin reči.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Už asi od 2 rokov sme boli na vážkach, že niečo nie je asi v poriadku, či to budeme riešiť alebo nie. On všetkému rozumel, čo sme od neho chceli, pamäť mal super, len proste slová nešli.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Postupne, keď mal zapájať slova, tak len hmkal alebo nič nehovoril, Občas povedal slovo, ale to len tak z neho vyletelo a už ho nezopakoval. Keď už mal nastúpiť do škôlky, tak už bolo očividné, že nemá ani zďaleka reč ako majú rovesníci. 

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články…).

Išli sme na diagnostiku reči do špeciálneho centra aby sme vylúčili závažnejšie poruchy (báli sme sa, či nie je autista, aj keď okrem reči tomu nič nenaznačovalo) a tam nám potvrdili, že má oneskorený vývin reči asi 20 mesiacov dozadu. Od tohto sme sa vlastne odrazili a odvtedy urobil strašne (pre nás) veľké pokroky a to sme sa ešte nedostali ku logopedičke 🙂 Veľmi mi pomáhajú aj voľne dostupné informácie ako sa dá rozvíjať reč dieťaťa na insta profiloch. Veľmi oceňujem aktivity takýchto ľudí. 

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

To je ťažká otázka, lebo keď je s rovesníkmi a vidím, ako sa vedia vyjadriť tak, ma to stále trápi. Najviac pomáha zvládnuť len to, že si proste nevšímam ostatné deti a vidím to moje, aké robí minikrôčky k lepšej reči.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Najviac, čo nám pomohlo je, že som začala na neho hovoriť pomalšie a vety som pomaly skracovala na dvoj a jednoslovné a tie som opakovala viackrát, kým sa nezačal pomaly na to chytať. Spolu si veľa čítame a hlavne sme si vymysleli také cviky, aby si rozhýbal jazyk. Hlavne netlačiť aby rozprával, len keď chcem ja, ale keď má on záujem a náladu.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Najväčšiu radosť mi teraz robí, že sa snaží opakovať hocijaké slová, dokonca si začal aj pospevovať so slovami :), že začal vytvárať kratučké vety, a že sa strašne snaží rozprávať. 

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…).

„Taký veľký chlapec a nevie rozprávať“, „Taký veľký chlapec a nevie ani pozdraviť“ (výškovo je proste trošku väčší a o to to viac vzbudzuje dojem, že je čudné, že nehovorí) „A ten a ten tiež nevedel rozprávať a rozhovoril sa“ „Asi sa s ním málo rozprávaš, skús sa viacej“. 

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Určite by som sa mu viac prispôsobila k jeho reči už oveľa skôr. A hlavne dala by som ho skôr do škôlky, tá mu veľmi pomáha, že je v kontakte s deťmi. 

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Nenechávajte to len tak, že časom sa to zmení samo. 

MICHAELA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Môj syn má 2 roky 8 mesiacov. Vďakabohu nemá žiadne iné ťažkosti, je zdravý, vnímavý, šikovný, neurológ neodhalil žiadny problém. Padol mi vtedy kameň zo srdca, aj keď viem, že je ešte skoro na určenie nejakej vážnejšej poruchy a všetko ukáže čas. Ako som povedala, je zdravý po fyzickej aj mentálnej stránke, takže jediný náš problém je iba to, že nerozpráva. Posledné obdobie, zhruba mesiac, sa “rozhovoril “. Povedal mama, tata, nie, áno, dobu (dobrú noc). Aj za to málo sme šťastní s manželom🙏🏻

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Ako som spomínala, nemá žiadne iné zdravotné problémy, to, že nerozpráva som najskôr neriešila. Trocha som závidela iným kamoškám, ktorých deti už povedali mama a začali hovoriť, ale vravela som si, že ten náš má asi čas, nebudeme na neho tlačiť, veď má len rok.. veď má len rok a pol.. ale keď sa blížili jeho druhé narodeniny vedela som, že už asi nebude všetko v poriadku.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Čo ma znepokojilo bolo to, že nevedel napodobňovať zvieratká, nevedel zopakovať a stále nevie povedať hav-hav, mňau a podobne. Pritom počuje perfektne, len stále nedokážeme pochopiť, prečo má problém napodobniť základne zvuky. Vedela som, že bude nejaký problém aj preto, lebo sa nám odmieta pozerať na ústa, resp. odmietal, už to konečne prestal robiť. A chytal nervy, keď sme skúšali na neho rozprávať dookola, napr “lala lele” a pod. Takéto slovné cvičenia. Pre mňa už bolo toto varovných signálom. Stále používal a používa hlavne gestá.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….)?

V prvom rade som začala veľa “skúmať“, čítať, ako mu dokážem pomôcť, ako ho rozrozprávať, hľadala som rôzne články, návody ako ho zaujať a ukázať mu, že reč je dôležitá, a keď bude hovoriť slová, vety tak si ľahšie porozumieme a budeme vedieť, čo on potrebuje a chce. Začala som veľa spievať, čítať mu, vysvetľovať, chodíme už k logopedičke, ktorá nás naviedla ako s ním máme pracovať. Snažíme sa s ním mať stále očný kontakt, byť v jeho rovine a tak s ním komunikovať, aj keď nie vždy je to, samozrejme, možné. Ešte k tomu čítaniu s dieťaťom.. nevedela som donedávna, pokiaľ som si nenašla na instagrame @logomamka, že aj to čítanie – akým spôsobom čítame, je dôležité. Ako to treba dieťaťu prispôsobiť. To mi veľmi, a hlavne synovi, veľmi pomohlo, keď som sa to ja naučila.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Samozrejme mňa ako mamu to veľmi trápilo a trápi, že moje dieťa ešte nerozpráva ako jeho rovesníci. Bolo ťažké prijať to. Bola som z toho smutná, nervózna, sklamaná, hľadala som chyby v sebe, že som niečo zanedbala, pokazila, obviňovala som chvíľu všetkých aj seba. Tlačila som naňho. Pokiaľ som to prijala.. prijala som to preto, lebo som si jedného dňa uvedomila, že moje dieťa nie je “iné” , moje dieťa má iba čas. Tak ako sa ponáhľal na tento svet (narodil sa predčasne o 4 týždne, čiže aj to môže byť jeden z problémov), tak ako mu rýchlo začali rásť zúbky, rýchlo sa prvýkrát postavil, posadil atď… tak si urobil čas na jeho prvé slová a vety.. pomohlo mi prijať to, že vidíme, že je šikovný, múdry, vnímavý, šťastný, rozdáva lásku a radosť, zaujíma sa o “technické veci”, rozumie všetkému, čo mu povieme, urobí všetko, čo mu povieme, prinesie, aj keď je v inej izbe. Prosto nám rozumie úplne všetko… a to vieme, že je dobrý znak. Našli sme si všetko pekné čo sa len dá na našom synovi.. tešíme sa z maličkostí, zo všetkých jeho pokrokov a stále nás niečím prekvapí. Došlo mi, že je v poriadku. Že chodí, blázni sa, dýcha, je samostatný… toto je dôležité a verím, že čas, kedy začne rozprávať sa blíži. Veľkú oporu mám aj v manželovi a mám šťastie, že ma aj mamina stále podrží a vraví, že treba len veriť a myslieť pozitívne. Mam veľkú oporu v našich blízkych priateľoch, ktorí mi vždy hovoria, koľkých poznajú takých, čo sa rozhovorili neskôr. Proste základ je to prijať a neporovnávať naše dieťa s inými, lebo každé je naozaj iné a výnimočné v niečom inom. Teraz vidím, že keď na syna netlačím je spokojnejší a viac so mnou spolupracuje. Viac ma počúva a vníma. Ja som sa prispôsobila jeho tempu.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Pomohlo nám aj to, že začal chodiť do škôlky, aj keď zatiaľ v nej veľa nebol 🤷🏻‍♀️😀 ale predpokladám, že hlavne to, ako som spomínala, že ja som sa prispôsobila  jemu a idem jeho tempom. Všímam si, čo ho najviac zaujíma a to si pozeráme, čítame, veľa mu vysvetľujem. Pomohla mi veľmi @logomamka a aj naša logopedička.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Najväčšiu radosť mám z toho, že vidím, že on chce, chce rozprávať,, chce s nami komunikovať, chce sa vyjadriť.. len to, bohužiaľ, nejde a to je zároveň mojou starosťou… prečo to nejde a kde je problém. Ale aspoň dokáže komunikovať cez gestá a skúšame na neho taktiku “neviem, nerozumiem”, tak už sa začína “chytať”… takže z toho mám radosť, že sa snaží.

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Nedostala som žiadnu zbytočnú radu a viac-menej od našich najbližších z rodiny a priateľov som dostala a dostávam veľa podpory…ale občas to človek cíti od druhých, čo sú len známi, že si myslia, že sa malému málo venujem a je to moja chyba.. to človek jednoducho vycíti a vidím, ako sa na mňa pozerajú. Ale, bohužiaľ, moja svokra (pedagogička na ZŠ), tá namiesto podpory a pomoci mi spôsobila svojimi poznámkami na jej vnuka veľa sĺz, trápenia a cítila som sa neraz zahanbene, lebo som videla, že je sklamaná, že nerozpráva. Už nie raz povedala, že má asi autizmus alebo rôzne psychické poruchy. Toto ma strašne sklamalo, ale stopli sme to a už s tým prestala, resp. nepovie to predo mnou. Ako mamy sa ma to strašne dotklo.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Áno určite, ľutujem, že som sa skôr nezačala zaujímať o to, že môže mať predsa problém s rečou a nechala som to tak, veď on začne.. nemala som počúvať okolie, ale samu seba. Lebo ak by som skôr vedela ako správne s ním komunikovať, tak som sa mohla viacerým chybám vyhnúť. A hlavne tomu, že netreba počúvať blbé poznámky a porovnávať svoje dieťa s inými.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Vnímajte iba svoje vlastné dieťa, neporovnávajte ho s druhými. Každé je iné, robí pokroky v rôznych oblastiach úplne iným tempom.. svojím tempom. Ako ono cíti a je schopné. Nevšímajte si pohľady a reči okolia. Lebo jediné dôležité je vaše dieťa. Možno ešte teraz nerozpráva, nie je v takom štádiu ako rovesníci, ale to neznamená, že z neho nemôže byt malý Einstein 😊 alebo nenájde liek na ťažkú chorobu alebo nebude významný maliar či vedec alebo spisovateľ. Musíme im veriť, ony to dokážu.. a vidím to na svojom synovi – keď mu ja verím, ide mu to krásne. Sleduje každý môj výraz a ja viem, že je dôležité mu dať oporu a pocit bezpečia a istoty, a že ho mamina ľúbi nech sa deje čokoľvek.

JANA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Dcérka má 2 a pol roka presne.  Zatiaľ má špecifikovaný oneskorený vývin reči.  

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Samozrejme som ako každý rodič čakala prvé slovo… cca okolo 10 mesiaca prišlo prvé slovo ha-ha  – pomenovanie psa.  No ďalšie slová neprichádzali ani po pár mesiacoch.  Takže som už okolo roka videla, že nejdeme tabuľkovo.  No keďže v 1 roku ešte ani nechodila a bolo vidieť, že sa rozbeháva, reč som neriešila. V 14 mesiacoch začala chodiť.  Potom pribudli aj nejaké nové slová.  

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Bolo mi jasné, že nejde tabuľkovo a je trošku pozadu s rečou, no riešiť a podnet na riešenie prišiel až okolo 18 mesiaca, keď zrazu prestala úplne rozprávať, aj slová, ktoré vedela. Doslova, odmietala sa vyjadriť.  Zhodou okolností to bolo cca 3 týždne po mmr vakcíne a to som sa aj celkom zľakla, či to nemá súvis a tým pádom, či nejde o hlbší problém.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….)?

V týchto 18-19 mesiacoch som už nečakala a začala reálne riešiť.  Logopéd v Bratislave- mesačný online kurz pre rodičov, následne dcérkine 2 návštevy tam.  ORL, neurológ, špeciálny pedagóg.  ORL až druhý lekár bol ochotný urobiť dcérke fibroskopiu nosnej mandle (aj keď s ofrflaním, že riešim takéto veci veľmi skoro) – už mala cez 2 roky. No nakoniec sa ukázalo, že ju má 4.stupeň – čiže príliš veľkú a musí von.  

Moja intervencia práce doma:  na začiatku: neklásť otázky, veľa gest,  hovoriť čo najjednoduchšie, jednoslovne, najlepšie pomenúvať veci či aktivity.. dávať jej vzor ako to má povedať aj s gestom.  Dávať jej obľúbené hračky tak, aby ich nedočiahla a bola nútená ma požiadať o pomoc- kedy som jej ponúkla dané slovo a podala jej to, čo chcela….. tzv. znížiť sa na jej úroveň a byt len vždy o krok pred jej úrovňou reči.  

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Samozrejme, že ma to trápilo aj trápi a ešte stále nie sme na úrovni viet… takže ešte stále pracujeme a od nového roka sa snáď dostaneme k logopedičke.

Nikdy mi nebolo od žiadneho odborníka povedaná presná diagnóza ani dôvod,  niekedy mi dokonca kvôli jej živelnosti a vskutku náročnej povahe boli predkladané aj názory, že by sa mohlo jednať aj o PAS. Uvidíme, no zatiaľ tomu okrem oneskorenej reči nič nenasvedčuje.  Každopádne, ja prijímam iba realitu a pravdu.  A stále mam v sebe otázku, či to bude ok a dospejeme k čistej plnohodnotnej reči.  🙂  takže nič by mi okrem pravdy nepomohlo.  Jedine presne stanovená diagnóza s výkladom toto a toto má vaša dcéra a áno bude určite 100 percentne rozprávať.  

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Rozhodne sa jej naštartovala reč vo veľkom teraz po výbere mandle (v októbri).  Až teraz vidím obrovské pokroky ako chce, skúša, a opakuje po mne.  

Ale myslím, že všetko malo od začiatku svoje plusy a zmysel – aj keď výsledky neboli počuteľné tak, aké sú teraz..  

Zo začiatku ako si spomínam, veľmi pomáhali gestá.  Začala gestom, potom pridala prvú slabiku.. a to bola radosť:)) 

Tiež u nej zaberalo, a aj stále zaberá, veľká intonácia.  Keď som slovo až akoby skríkla, v dobrom.. doslova spevavo..   to sa jej páčilo a snažila sa napodobniť.  

Tiež veľmi pomáha, keď jej slovo, ktoré je pre ňu ťažké alebo dlhé, skrátim. Napr. má sesternicu Luciu, ktorú má rada.  Lucia sem, Lucia tam.. no dcérka nič.  Pred 2 mesiacmi som jej ponúkla slovo LU, a ihneď ho zopakovala.  Odvtedy bola Lucia Lu, teraz už Lusy.  Nakoľko Lucia je stále ťažko povedať.    

Niekedy možno čakáme, že dieťa si povie tú prvú hlásku samo, ale niekedy nie, a treba mu to skrátiť a podať už skrátené. Neviem či je toto z logopedického hľadiska ok cesta-  ale zafungovalo to aj na iné slova neskôr.  

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Momentálne všetko:)) som rada, že sa trosku rozhovorila a verím, že ideme ďalej.  

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Každý, vrátane manžela, si myslel, a niektorí stále myslia,  že to zbytočne skoro riešim.

A samozrejme, rada typu „veľa jej čítaj“ ma dostavala do vývrtky.  Lebo vskutku neviem, ako dôležité čítanie je.  

Alebo poznámka „ešte ťa budú uši bolieť a budeš chcieť, aby bola ticho“. No bodaj by a hneď…

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Ani nie.  

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Dať na svoj materinský inštinkt a neporovnávať deti (s lepším ani horším/rovnakým vývinom reči) – pretože to, že susedin malý tiež nerozprával do 3 rokov a potom sa mu ústa nezavreli neznamená, že aj vaše dieťa také bude.  Ak je pocit, že treba riešiť, riešte.  

VIKTÓRIA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Môj synček bude mať v januári 5 rokov. Stále veľmi malo rozpráva, ale aj za to malo som vďačná 🙏 od vyvolania môjho bezproblémového pôrodu sa to s nami ťahá… keď som bola deň pred termínom na kontrole – na ultrazvuku sa im niečo nezdalo, vraj vrodená srdcová vada (celé tehotenstvo som navštevovala poradne vo Švajčiarsku – povedala som si, že to nemôže byť pravda veď tam by nato prišli)..hospitalizovali a nasledujúce ráno mi pôrod vyvolali….kliešťový pôrod a malého museli kriesiť to naozaj nechce zažiť mama prvorodička.. Už v nemocnici malý chytil infekciu a prvé dni musel brat ATB.. ok to zvládneme, bolli sme v nemocnici 11 dní.. pri prepustení sme dostali správu, kde bolo všetko ok až na odporučenie navštíviť genetickú ambulanciu (vraj máme črty downika – veľké pery atď..). To bola ďalšia rana 😭 našťastie výsledky boli ok a ich tvrdenia sa nepotvrdili 🙏 museli sme cvičiť vojtovku a maličký si z toho cvičenia zapamätal, že cvičíme na brušku a na brušku už potom vôbec nechcel byť.. všetko nám išlo pomalšie (všetko je ok, chlapci sú lenivejší), bez pomoci začal sám chodiť až na 22 mesiacov.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

A tak sme si začali všetko všímať a sledovať/porovnávať a trápiť sa 😔 diagnózu nemáme žiadnu, vraj potrebuje svoj čas. Všetko mu ide, ale ide to pomalšie ako by malo – odpoveď od pani neurologičky, ktorú doteraz pravidelne navštevujeme.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Nechcelo sa mu veľmi opakovať a ja som strašne dlho čakala na vytúžené slovo mama 😔

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….).

Navštevujeme logopédiu aj ambulanciu liečebnej pedagogiky. Rozprávame doma strašne veľa, každý a hlavne pomaly a zrozumiteľne.. čítame, spievame a trávime spolu čo najviac času.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Je to ťažké a stále si opakujete dookola prečo ja/my. Najlepšie je povedať si my to zvládneme a hlavne neporovnávať sa, lebo to zraňuje ešte viac. Aj keby bol s Downovým syndrómom alebo čímkoľvek iný stále to je moje dieťa, ktoré nadovšetko milujeme a milovať budeme nech je akékoľvek.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Určite veľa pomáha logopédia, liečebná pedagogika a aj to, že minulého roku nastúpil do škôlky medzi deti a veľa začína opakovať aj po mladšej sestre 2r.7m.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?
Že napreduje, aj keď pomaly ale ide to 🙏.

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Taký veľký a nerozpráva určite to nie je dobré, určite by ste s ním niekam mali ísť… Človek, ktorý vôbec nevie, čo všetko preto robíme a ako sa snažíme zlepšiť sa. Na takéto rady sa snažím vôbec nereagovať a už sa len pousmejem.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Neviem či by som niečo urobila inak, pretože vždy som robila všetko od srdca a s najlepším vedomím a svedomím, že to robím preňho ❤.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

NEPOROVNÁVAJME!!!!! A svoje deti milujme so všetkým dobrým aj zlým. A netrápme sa lebo to nepomáha nikomu ani nám a ani našim deťom. Je to ťažké ale sme tu pre nich a musíme im byť k dispozícii hocikedy to potrebujú.

Kornélia

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Mám 4,5 ročného chlapca. Po oneskorenom vývine reči sa od leta začal zajakávať. Iné ťažkosti zdravotné nemá.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Ani v dvoch rokoch nenapodobňoval zvuky zvierat, mal pár funkčných slov, ale nerozprával. Chodil do jaslí, ale tie mu v rozprávaní nepomohli. V 3 rokoch začal chodiť do normálnej škôlky, kde nás p. učiteľka upozornila, že vôbec nerozpráva, ani keď sa ho opýtajú na jednoduché otázky, napr. Ako sa voláš?

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

To boli už tie príznaky oneskorenia. A hlavne aj porovnanie s inými rovesníkmi. Zajakávanie sme si , samozrejme, všimli hneď.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….).

Na oneskorený vývin reči sme odborníka nevyhľadali. Pilne sme doma pracovali, začali si ešte viac čítať ako doteraz. Prestal chodiť do škôlky (pandémia) od marca do septembra a jednoducho dozrel. Pri nástupe v septembri už rozprával. Prestala som ho ale nútiť robiť zvuky zvierat, jednoducho to nevedel ani keď mal tri a prestala som to riešiť. Asi ho to jednoducho nebavilo. Vedel skôr vymenovať planéty ako to, ako robí kuriatko. Tie zvuky zvierat asi nevie doteraz 😀

Pri zajakávaní sme už vyhľadali odbornú pomoc. Chodíme už druhý mesiac.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Ťažko som zvládala oneskorenie, keď som videla najmä synovca o rok mladšieho, ktorý má doteraz až neuveriteľnú slovnú zásobu. Čo sa týka zajakávania, brala som to ako tragédiu, až takú, že mi bolo odporúčané logopedičkou vyhľadať odbornú pomoc psychológa. Toho som nevyhľadala, ale je pravda, že veľmi mi v tomto pomohla rodina a najmä manžel. Takže pomohla mi najmä podpora rodiny, pomôže počuť, že to nie je vaša chyba. Lebo predsa, myšlienky sú všelijaké a obviňovanie seba je veľké.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Naštartovať reč pomohlo netlačiť na pílu, všetko doma komentovať, hovoriť pomalšie. Pri zajakávaní pomohlo viacero faktorov, povinný obedný spánok, pomalšie rozprávanie, pomenovanie pocitov, jasné pravidlá. Nateraz sme zajakávanie potlačili, ale ešte nie je vyhraté.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Stačí rozvitá veta bez zakoktania a mám chuť otvoriť šampanské 🙂 Alebo keď ide niečo rozprávať cudzím ľuďom a oni ho hneď pochopia 🙂 to je radosť.

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Ach jaj, tých nevyžiadaných rád milión. Ako som zle robila, púšťala mu rozprávky, chodila na montessori dielničky, málo kojila, cisárky rez, cvičili vojtovku… všetko bolo zle 🙂 Pri zajakávaní rady tipu, že ho stresujem, že sme ho vyľakali niečím a pod. Plus rady na internete, lebo každý si pri zajakávaní začne hneď googliť. Asi 90% tých rád, čo pri zajakávaní robiť nám logopedička zakázala.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Upokojiť sa a vyhľadať odbornú pomoc. Googlenie ani reči iných ľudí nám nepomôžu.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Nevadí! Toto mi môj muž v časoch mojej najväčšej krízy vravel. A ešte: pozri sa, náš nerozpráva/zajakáva sa, čo by za to dali niektorí rodičia naozaj chorých detičiek. Keby toto bol ich najväčší problém.

SIMONA

1.Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Tomáško má 2 roky a 1 mesiac, rozprávala málo, skôr používa citoslovcia ako slabiky. Zo slov používa mama, haló, havo, mňam, papa, tma a pod. Zdravotné ťažkosti nemá ani nemal.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Všímať som si to začala okolo roka a to najmä v tom, že som si to porovnávala so starším synom, ktorý v tom veku používal viac slabík. Keďže som to brala tak, že každé dieťa je iné, tak som si povedala, že má ešte čas.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Málo používaných slabík, hlavne ukazuje, keď niečo chce, len aby nemusel nič povedať.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….)?

Čítam si rôzne články, sledujem logopedické a podobné profily, ktoré dávajú veľakrát pre mňa cenné rady, začala som pri ňom viac artikulovať a aj nižšie na jeho úrovni, používam jednoduchšie vety a slová. Kúpili sme si aj knižky, ktoré by mali pomôcť rozvíjať reč. Riešila som to aj s detským lekárom, ten mi zatiaľ povedal, že má čas, uvidíme ako sa to bude vyvíjať ďalej. Podľa neho problémom môže byť, že sa napríklad hanbí alebo, že mu rozprávanie nejde podľa jeho predstáv a tak radšej nerozpráva.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Zatiaľ sa hlavne upokojujem tým, že má len 2 roky, snáď to ešte dobehneme, resp. kolektív rovesníkov by ho mohol naštartovať.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Občas sa snaží zopakovať nejakú slabiku, keď mu to buď spievam alebo nejak vtipne poviem ( rád sa háda – tak sa naučil TY). Čítame veľa kníh spolu, pomenúvame veci, zapájam ho do domácich prác a pod. Veľa mu pomáha aj jeho starší brat (3roky) (tiež mu pomenováva veci, hrá sa s ním, „číta“ mu).

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Najväčšiu radosť mám, keď vidím jeho snahu niečo nové povedať, pomenovať, to, že sa snaží. Vždy je veľká oslava. Starosť mi robí to, že čo ak budeme to musieť riešiť cez odborníka, čo by som bola rada, keby sa tomu vyhneme.

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Treba čakať, nič mu nie je rozumieť, neviem, čo chce, máme ho viac „nútiť“ opakovať po nás a pod.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Je pre mňa škoda, že som o veľa dobrých profiloch na rozvoj reči nevedela skôr, keďže sú tam aj veľmi dobré tipy na knihy. Tiež som mohla mať knižky už skôr doma, rozprávať pomalšie naňho a výraznejšie artikulovať.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Hlavne sa venovať, veľa čítať a na deti sa toho veľa nalepí.

SILVIA

1.Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

V septembri mal 2 roky. Zdravotný problém nemá zistený žiaden, zatiaľ, pohybovo je šikovný, zvedavý ale veľmi tvrdohlavý.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Po prvom roku… okrem toho, že hovoril a bľabotal veľmi málo, aj tie slová, ktoré vedel a hovoril, časom prestal. Napríklad aj mama. Svoje potreby vyjadruje viac pohybom, dotykom a náznakmi.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Nerád opakoval zvuky zvieratiek, prestal opakovať slabiky, ktoré už “vedel”, nemal a stále nemá taký štandardný/tabuľkový progres.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….)?

Boli sme v rečovom centre, kde, bohužiaľ, vôbec nespolupracoval (po uvoľnení minuloročného lockdownu, mal panický strach z cudzích ľudí) a nedalo sa tam priamo zistiť, ako na tom je, ale po vyplnení dotazníka a rozhovoru so mnou bol vyhodnotený “na spodnej hranici vo svojom veku”. Začala som viac opakovať to isté slovo niekoľkokrát po sebe, výrazne, hlasnejšie hovoriť, pridávať k tomu rôzne citoslovcia a snažiť sa rozprávať kratšími, jednoduchšími vetami.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Trápi ma to, lebo neviem presne, čo by mu mohlo pomôcť a vidím, že už sa hnevá, keď neviem prísť na to, čo potrebuje. Snažím sa opakovať si, že každý človek je individuálny a nemôžem ho porovnávať ani s tabuľkami, rovesníkmi a ani so staršími súrodencami. Zvládam to tým, že sa sústredím na každý jeden pokrok a tým, že sa snažím naštudovať si o tom čo najviac a uvedomovať si, že rôzne veci, ktoré nie sú priamo rečou, sú jeho prostriedkom na vyjadrenie sa (podá mi knižku s obrázkom slniečka a začne tancovať – to znamená, že chce, aby som mu spievala slniečko sa zobudilo…

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…),

Ešte stále na tom pracujeme… ale snažím sa ísť jeho cestou, lebo vidím, že keď veľmi tlačím svoj prístup, tak sa sekne a skončili sme.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Veľmi pomalý progres a tlak okolia.

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Diagnózy od laikov – napríklad, že je autista (čo samozrejme úplne nevylučujem, ale nemám rada nálepky a hodnotenie ľudí, ktorí ho nepoznajú), pripadne zaškatuľkovanie – no tak ty si hlúpy.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Možno by som vynechala angličtinu – od malička som sa mu snažila hovoriť všetko dvojmo, aj po slovensky, aj po anglicky.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Nenechajte sa vystresovať okolím, nepočúvajte neodborné rady a ak má dieťatko diagnózu, neberte to ako niečo zlé, ale ako pozitívum, že viete s čím a ako pracovať.

IVA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Štvorročného syna od októbra. Rozpráva omnoho slabšie ako jeho spolužiaci v triede v škôlke. Neovláda viacero hlások. Našťastie, iné jazykové problémy nemá.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Keď nastúpil v necelých 3r do škôlky a v porovnaní s ostatnými deťmi hovoril ešte úplne bábätkovsky. Hlások, na ktorých treba pracovať je ešte veľa. Keďže rozpráva po mne rýchlo, niekedy som mu nerozumela ani ja a to ho veľmi hnevalo.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….)?

Vyhľadala som logopéda. Logopéd prišiel aj priamo do škôlky, urobili vyšetrenie a hodnotenie. Pomohla konzultácia, video, rady. Snažím sa rozprávať pomalšie. Nenútim ho opakovať, ale keď povie niečo nesprávne, zopakujem to po ňom správne a on to už sám od seba zopakuje. Napríklad povie „tam šú“ a ja poviem „sú“, on zopakuje „sú“ a pokračuje ďalej v tom, čo chce povedať.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?canva

Musela som sa sama zmieriť s tým, že po dvoch dievčatách, ktoré hneď rozprávali čisto, nemusí byť do tretice to isté pravda.

Myslím si, že ak sa matka snaží snaží a snaží a nejde to, ostáva to len prijať. Na jednej strane je to ťažké, ak doma naozaj tvrdo pracujú, ale na druhej strane, vďaka, že je to len chybička v reči a nie niečo závažnejšie. Ale keď človek trénuje a trénuje a nič, je to zlý pocit.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

On rozpráva stále, rozpráva veľa, opisuje, komentuje, tvorí súvetia, rozpráva rýchlo. Myslím, že mu pomohol aj pobyt v kolektíve. Nechať ho povedať všetko, čo chce – až do konca.

Bavia ho obrázky na trénovanie hlások, rôzne logopedické cvičenia, hry. Hlavne hravo.

Som si vedomá, že treba ešte čo to napraviť, treba to riešiť aj po logopedickej stránke. Netreba sa spoliehať len na to, že veď ono sa to docvičí.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Radosť, že sa mu začína čistiť L, Š, Ž… že ide len o výslovnosť. Čoraz viac zdôrazňuje hlásky, ale už sa stalo, že to urobí aj bez toho, aby si to uvedomil. Starosť, že to ide pomaly, čaká nás ešte veľa roboty.

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

Moc si do toho kecať nedám 🙂 Všetci, že reč je úžasná, bábätkovská, je to krásne, keď tak rozpráva, koľko má, aký je pekný, aj môj, keď bol malý tak rozprával…skôr poznámky takéhoto typu. Jediná negatívna bola asi len to, že však ho nechaj, že má ešte dosť času. To je asi tá najčastejšia u všetkých.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Nie. Mám svedomie čisté, že sa mu venujem, že spolu trávime dosť času na to, že sme často sami, aby som sa mu mohla venovať aj po logopedickej stránke. Chodíme často von, do prírody. Keďže je októbrový, bude mať isto odklad… tak mi len ostáva veriť, že kým pôjde do školy, jeho reč bude úplne čistá.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Vytrvať, nevzdávať sa. Trpezlivosť ruže prináša. A veriť, že pravidelným cvičením sa reč dieťaťa napraví… Isto nie hneď… Ale časom to príde 🙂