Ako rodičia citlivo vnímame, ak má naše dieťa ťažkosti. A to aj vtedy, ak sú to „len“ tie jazykové. Niekedy môžu byť práve tie náročnejšie, pretože dieťatko je na prvý pohľad rovnaké ako ostatní rovesníci, fyzicky sa nijako neodlišuje.

Je náročné o tom rozprávať nielen so svojím dieťaťom, ale aj s ostatnými – s blízkou rodinou, vzdialenými príbuznými či neznámou mamičkou na ihrisku. Ťažšie sa vyrovnávame s nevhodnými otázkami z okolia: „Taký veľký/taká veľká a ešte nerozpráva?“ a veľakrát nevieme ako reagovať (tieto skúsenosti priznávajú viaceré mamy vo svojich príbehoch – prečítajte si ich tu a tu). Vždy sa však snažíme odpovedať najlepšie ako dokážeme a vždy v snahe „pomôcť“ nášmu dieťaťu (a sebe).

Možno vám pomôžu nasledujúce tipy od psychologičky Slávky Šupejovej, ktorá má s deťmi s narušenou komunikačnou schopnosťou bohaté skúsenosti. Slávka, ďakujem ti za ne!

Primárne sú určené rodičom detí s jazykovými ťažkosťami, ale verím tomu, že inšpiráciu tu nájdu aj rodičia detí, ktorých vývin je primeraný – s posolstvom: Naučme naše deti akceptovať všetky deti.

Ako odkomunikovať jazykové ťažkosti so svojím dieťaťom

Dieťa sa vníma tak ako (sa) o ňom rozprávame. Ak budeme rozprávať, že je s ním „nejaký problém“, takýto obraz o sebe si od nás prevezme. Zabudnime na „nálepky“. Netvrďme o ňom, že je lenivé, tvrdohlavé, že je v rozprávaní po tatovi a/alebo že sa mu nechce rozprávať.

Myslime na to, že každý z nás je dobrý v niečom inom. Možno naše dieťa nerozpráva tak veľa (alebo tak zrozumiteľne) ako jeho rovesníci, má však iné schopnosti, ktoré mu idú lepšie. Možno rýchlejšie beží, dlhšie vydrží pri čítaní kníh či pomáha viac v domácnosti. Všímajme si a zamerajme sa najmä na tie. Vyzdvihujme, čo dieťa dokáže.

Zachovajme si však reálny pohľad na svet – vnímajme a akceptujme dieťa so všetkými jeho silnými aj slabými stránkami.

„Nálepkovanie“ ako téma však presahuje omnoho ďalej – do spoločnosti a do nášho vnímania a reflektovania sveta. Ako sa vyjadrujeme (pred naším dieťaťom) o iných ľuďoch? Akceptujeme ich rasu, náboženstvo, ich štýl, ich názory? Máme predsudky? Škatuľkujeme celú skupinu ľudí na základe nejakej našej jednej skúsenosti/domnienky?

Tak ako sa správame my, tak sa totiž s veľkou pravdepodobnosťou (bude) správa(ť) voči ostatným aj naše dieťa.

My vieme ovplyvniť, aký obraz si o sebe dieťa odnesie a ako bude naše dieťa (ne)prijímať odlišnosť iných detí.

Knižný tip: O Rudkovi so šmatlavým jazýčkom (Lucia Senajová Dobrodenková)

Nájsť citlivý spôsob ako deťom predstaviť aj túto tému môže byť náročnejšie ako sa na prvý pohľad zdá. Kniha s podtitulom: Príbeh o túžbe komunikovať oboznamuje svojich čitateľov s Rudkom – hlavným hrdinom príbehu. Rudko je rovnaký ako jeho kamaráti – rád sa hrá, behá po vonku, má rád koníky a zbožňuje knihy. Avšak predsa sa odlišuje v niečom, čo ho robí výnimočným – Rudko má šmatlavý jazýček. Rozpráva, ale ostatní mu nerozumejú.

Krásne ilustrovaný príbeh dopĺňajú otázky a poznámky k textu, ktoré podnecujú dieťa k zamysleniu a empatii. Dieťa sa v príbehu stretne aj s inak obdarenými deťmi a má príležitosti diskutovať o tom s rodičom.

Kniha nielen pre malých čitateľov, ale aj pre ich rodičov. O tom, že každý máme talent na niečo iné a každý z nás je výnimočný. O tom, čo môžeme urobiť my, aby bol svet krajší.

Ako odkomunikovať jazykové ťažkosti s okolím – dospelý

Nie je nič nezvyčajné, ak sa na prechádzkach či pri rodinných oslavách stretávame s otázkou typu:  „Už rozpráva?“. Zväčša je to, z pohľadu pýtajúceho sa, nevinná otázka, ktorou prejavuje svoj záujem o dieťa (alebo ňou chce nadviazať rozhovor). Ak má však dieťa ťažkosti, aj táto obyčajná otázka dokáže „pichnúť“ a zabolí.

A tu ostáva rad na nás – ako zareagovať? Je potrebné oboznámiť spolužiaka zo základnej, ktorého vidíme raz za niekoľko rokov s úrovňou jazykových schopností nášho dieťaťa? Priznať alebo nepriznať mamičke na ihrisku, že sa s rečou trápime, že to ide pomaly, aj keď veľa trénujeme?

Vždy závisí od osoby, situácie a veľakrát aj od toho, aký deň práve máme. Na nasledujúcich riadkoch nie sú jednoznačné odpovede. Sú to len tipy (alebo skôr zamyslenia) ako reagovať.

Predstavme si situáciu. Niekto (veľakrát je to aj cudzia osoba) sa prihovorí nášmu dieťaťu. Spýta sa bežnú otázku: „Ako sa voláš?“ (otázku si nahraďte za akúkoľvek inú, s ktorou sa často stretávate). A my sme zrazu v kŕči. Cítime sa previnilo? Je nám to ľúto? Hneváme sa na toho, kto sa túto otázku opýtal?

V snahe čo najviac zachrániť situáciu povieme: „On nerozpráva“. Okrem toho, že táto naša reakcia môže spustiť ďalší prílev otázok z druhej strany, touto odpoveďou sme práve naše dieťa zaškatuľkovali. Dali sme mu nálepku.  Dali sme mu obraz, čo si má o sebe myslieť. Zároveň mu tým (veľmi nechtiac) prerušíme akýkoľvek jeho pokus komunikovať (na pokus, na ktorý možno len potrebuje viac času). A ak sa to stane aj nabudúce a potom opäť, dieťa sa do svojej „nehovoriacej“ roly vžije. „Veď predsa mama povedala, že nerozprávam a mama má vždy pravdu,“ pomyslí si.

A ako teda reagovať (v tomto prípade ak sa niekto spýta dieťaťa na meno)?

V prvom rade čakajme na reakciu dieťaťa. Viete, že sa odporúča v duchu narátať do 10? My to možno zvládneme, ale cudzia osoba počká odhadom tak 2 sekundy a už sa pýta ďalej alebo komentuje.

Ak dieťa neprehovorí (lebo, priznajme si, všetci očakávajú len slovnú reakciu, veľakrát si neuvedomia, že aj nadviazanie očného kontaktu či úsmev je komunikácia a odpoveď dieťaťa), reagujme my. Povedzme „To je Miško“.

A čo ak sa osoba vypytuje ďalej? „On ešte nerozpráva?“ „Prečo nerozpráva?“ a pod. Sú vám tieto otázky známe?

„My sa vieme dohovoriť inak“. „My si rozumieme aj bez slov.“ Ako krásne tie vety znejú, však? V mojom ponímaní dokonca ako niečo výnimočné, čo máme medzi sebou – len ja a moje dieťa.

Ak máme potrebu vysvetľovať veci príliš do detailov a zdôverovať sa so svojimi starosťami ostatným – zamyslime sa. Prečo im chceme „vyhovieť“? Prečo je pre nás dôležité, aby dostali odpovede na svoje otázky? Bojíme sa, čo si o nás budú myslieť? Záleží nám na tom?

Myslime na to, že veľakrát pri snahe vyhovieť iným zraníme naše dieťa, zraníme seba.

A  to nám za to nestojí 😊

Ako odkomunikovať jazykové ťažkosti s okolím – dieťa

A ako reagovať, ak chce nadviazať komunikáciu naše dieťa/iné dieťa s naším? Na ihrisku, na oslave?

Deti vedia byť so svojimi otázkami úprimné. „A prečo nerozpráva(š)?“ sa môžu spýtať nášho dieťaťa, nás ako jeho rodičov či svojich rodičov. Čo vtedy?

Odpovedajme primerane jeho veku. Napríklad „Rozpráva menej ako ty“ znie lepšie ako „Nerozpráva“. Alebo „snaží sa s tebou dohovoriť najlepšie ako vie“. „Môžete spolu tráviť čas aj inak ako rozprávaním“ alebo jednoducho: „Chce sa len s tebou hrať“. Starším deťom môžeme na poznámky odpovedať, že ho niekedy „neposlúcha jazýček (ale rozumie ti všetko).„