PhDr. Eva Hargašová

Vyštudovala psychológiu na Prešovskej univerzite. Má absolvovaný akreditovaný psychoterapeutický výcvik: Systematický transformačný a rastový terapeutický výcvik podľa Modelu Virginie Satirovej. V Inštitúte Virginie Satirovej pôsobí ako lektorka. Je certifikovanou NSST (Neuroscience and Satir in the Sand Tray) terapeutkou. Pracovné skúsenosti má aj so psychodiagnostikou a terapiou detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Aktuálne pôsobí ako klinická psychologička a garantka súkromnej psychologickej ambulancie Centrum zmeny v Bratislave, ktorú založila. Venuje sa terapeutickej práci (s jednotlivcami – deťmi i dospelými, pármi i celými rodinami) a tiež aj lektorskej činnosti. Robí semináre a prednášky pre rodičov, verejnosť i odborníkov (v marci 2023 prednášala logopédom o terapii elektívneho mutizmu na kurze, ktorý organizovala Slovenská asociácia logopédov).

Mohli by ste nám bližšie predstaviť elektívny mutizmus (EM)? Čo všetko si pod týmto pojmom predstaviť?

Ak by som nešla do diagnostickej definície, tak je to fóbia z rozprávania. Deti sú schopné rozprávať, ale nedokážu to. A ony by si to priali, ale často to sami opisujú ako keby mali nejakú hrču v krku, ktorá im bráni, aby rozprávali. Veľmi často je prítomná u týchto detí úzkosť, to znamená, že majú strach, že niekto bude počuť ich hlas. Preto najnovšie diagnostické kritériá zaraďujú EM pod úzkostné poruchy.

EM je vtedy ak to, že dieťa nerozpráva nie je možné vysvetliť inak, napríklad, že má poruchu autistického spektra alebo psychotickú poruchu alebo schizofréniu alebo iné poruchy, kde je narušené vnímanie. Dokonca treba vylúčiť aj to, že deti nie sú dočasne schopné rozprávať ako súčasť separačnej úzkosti, keď nastupujú do školy. A ešte vtedy, ak to trvá dlhšie ako mesiac.

Od čoho závisí, kedy a kde bude dieťa rozprávať?

Deti s EM sú schopné rozprávať v  prostredí, kde sa cítia dobre a uvoľnene, úplne najčastejšie je to doma. To znamená, že doma s rodičmi v pohode rozprávajú, často sú to ukecané deti, ktorým sa ústa nezavrú. Ale nedokážu rozprávať v nejakom inom prostredí. A je to naozaj o tom, že nedokážu zo seba vydať ani hlások. Napríklad v škole alebo hneď ako opustia hranice domu. U niektorých detí aj vtedy, keď k nim domov príde niekto na návštevu.

Niektoré deti nie sú schopné rozprávať s nikým mimo tej najbližšej rodiny, veľmi malé percento nedokáže rozprávať ani s najbližšími rodinnými príslušníkmi. Niektoré deti zas nedokážu rozprávať len s dospelými alebo len s mužmi alebo v škole, škôlke s neznámymi.

Čo dieťa s EM prežíva?

Pre lepšiu predstavu môže pomôcť prirovnanie k fóbii z pavúkov. V hlave človeka, ktorý sa bojí pavúkov ide stále to, že musí kontrolovať, či náhodou nie je niekde pavúk. Keď príde do nového prostredia tak si musí oskenovať rohy miestnosti, kúty, či tam náhodou nejaký pavúk nie je. Celý čas rozmýšľa nad pavúkom a čo by robil, keby nejakého videl. Ten pavúk mu zaberá strašne veľa času.

A rovnako aj dieťa s EM má obrovskú úzkosť z toho, aby ho niekto počul. Preto, keď sa napríklad v škôlke v šatni prezúva a je tam s rodičom samo, v pohode rozpráva. Ale akonáhle sa niekto len šuchne okolo dverí, dieťa vidí pohyb, tak spozornie, stuhne, stíchne a nedokáže vydať ani hlások. Má zapnutý neustály kontrolný systém, ktorý skenuje jeho okolie aby ho náhodou niekto nepočul. Deti s EM sa mi časom zdôveria, že chcú rozprávať, ale nedokážu to prelomiť, nedokážu vydať ani hlások, aj keď sa snažia, majú hrču v krku.


Znamená to, že všetci EM sú strnulí, bez mimických výrazov, zakašlania či hlasného smiechu?

Existuje veľmi široké spektrum príznakov. Sú aj deti, ktoré sa napríklad usmievajú alebo sa do aktivít neverbálne zapájajú. A vyzerajú, že si to užívajú, že sú spokojné, ale nedokážu rozprávať, aj keby si to priali.

Čo je príčinou EM?

Zo štúdií, ktoré momentálne existujú vyplýva, že neexistuje jedna príčina. Príčiny sú multifaktoriálne. To znamená, že je veľa faktorov, ktoré do toho rôznou mierou vplývajú. A sú veľmi individuálne. Celkovo sa dajú rozdeliť do troch skupín.

Prvá skupina sú predispozičné faktory, ktoré, zjednodušene povedané, sú geneticky dané. Tam môže patriť aj to, že je dieťa prirodzene hanblivejšie alebo introvertnejšie. Alebo že je veľký perfekcionista. Patrí tam aj ten prípad, že sa nejaká úzkostná porucha vyskytuje u rodičov, súrodencov alebo v rodine.

Ďalšia kategória sú faktory prostredia. Napríklad keď je daná rodina súčasťou nejakej minority. Napríklad náboženská menšina. Alebo Slováci žijúci v zahraničí, menšina žijúca na Slovensku. Alebo sa rodina presťahovala z dediny do veľkého mesta alebo naopak. Že teda nie sú úplne začlenení do komunity, do sociálneho prostredia, nemajú veľa kontaktov, kamarátov, cítia sa izolovaní.

A potom sú to udržiavacie faktory. To je vtedy, keď sa dieťa s EM vyhýba úzkosti tým, že je ticho. Že majú strach, že ich niekto bude počuť a tak sa vyhýbajú rozprávaniu a troška sa im uľaví. Ale tým pádom musia viac strážiť, aby ich nikto nepočul, aby sa im znova uľavilo. A tak sa to nabaľuje, takže sa toto správanie posilňuje. Čím dlhšie má dieťa EM, tak je v tom zacyklenejšie. Medzi udržiavacie faktory patrí teda aj nevedomosť, neznalosť, nevšímavosť okolia, učiteľov v škôlke, škole, rodičov i odborníkov, psychológov aj psychiatrov, vlastne kohokoľvek. A tiež keď nevedia čo s takýmito deťmi a aj neprístupnosť k terapii.

Kto si zvyčajne všimne, že dieťa má s komunikáciou ťažkosti?

Rodičia často o tom ani nevedia, lebo však s nimi dieťa rozpráva. Rodičovi príde táto informácia od niekoho zo škôlky, zo školy, alebo od nejakého rodinného príslušníka. Veľmi často to býva niekto z vonku, kto túto informáciu rodine dá, ale niekedy si to všimne aj rodič sám. Pokiaľ to deti samé neprinesú, že majú nejaký problém a že chcú od tej maminy, aby niekam išla a niečo vybavila a povedala za nich, rodič nevidí problém.

Je možné, že EM spontánne vyzmizne?

Spektrum prejavov je široké, príčiny sú multifaktoriálne, takže počas života dieťaťa sa môže stať toľko vecí, že nakoniec sa mu podarí EM prekonať. Nemyslím si, že existuje radikálne tvrdenie, že bez pomoci sa z toho nikto nedostane.

Avšak, keď som sa stretla s EM prvýkrát, v literatúre dostupnej na Slovensku boli informácie, že EM je diagnóza, ktorá je veľmi ťažko ovplyvniteľná, že sa s tým nedá skoro nič robiť, že tí ľudia tým trpia celý život a že pravdepodobnosť úspechu terapie je veľmi malá. Celé to bolo veľmi pesimistické.

Myslím si, že bez správneho prístupu deti naozaj ďalej trpia. A že sa to časom zhoršuje práve preto, že je to diagnóza, ktorá sa nabaľuje a je to pre nich čoraz náročnejšie.

Ale myslím si, že existujú prípady, kedy sa im to proste podarilo prekonať, lebo počas života mohli stretnúť super učiteľov alebo niekoho vnímavého. Proste sa im mohli stať v živote také podmienky, ktoré im EM nakoniec pomohli prekonať.

S akou najčastejšou chybou sa stretávate v rámci prístupu k EM? Okrem toho, že si okolie tieto prejavy nemusí všimnúť.

Nie sú to chyby, ale skôr prístupy, ktoré človeku s EM nepomôžu. Nie sú pre dieťa príjemné ani prospešné. Prvý je tlak na rozprávanie. Že tlačia na dieťa – pozdrav sa, musíš, čo nemáš jazyk?, povedz, pozri sa, všetci okolo teba rozprávajú a proste čo máš za problém, nebuď hanblivý. Proste sa snažia tlačiť na to, aby dieťa rozprávalo.

A ten druhý je, naopak, úplne opačný extrém. Že sa mnohí tvária, že to neexistuje. Nenútia deti rozprávať ale v tom zmysle, že si dieťa nájde perfektný spôsob ako všetko neverbálne vyjadriť, písomne alebo šepotom. Je to niečo, čo v konečnom dôsledku nepomôže dieťaťu, lebo má stále strach, aby niekto nepočul jeho hlasový prejav. Takže ani toto nie je úplná cesta.

A čo robiť? Existuje nejaká „prvá pomoc“ kým sa rodič dostane k odborníkovi?

Prvá vec je vyslať dieťaťu signál, že vidím, že má ťažkosti. Pomenovať, že som si všimol alebo všimla, že je to pre neho ťažké. A že to vidím. Podať dieťaťu takú normalizáciu. Že niektorí ľudia sa tak proste cítia. Že to nie je čudný pocit a že nie je ten jediný čudný na svete, že je normálne cítiť sa trošku nesvoj, keď je s cudzími ľuďmi alebo v inom prostredí.

Aj vyjadrenie toho, že viem a verím, že dokáže rozprávať a že keď sa bude cítiť dostatočne pripravený, tak sa mu to podarí. Že vidím, že je to ťažké, ale takéto ťažké to nebude navždy a keď sa bude cítiť dobre, tak ja verím, že to zvládne a že sa mu podarí rozprávať sa s nami úplne voľne. Zároveň aj rešpektovať jeho tempo, ale s tým, že nejaké tempo a nejaké kroky sú.


Keď si rodič všimne ťažkosti, za akým odborníkom ísť?

Odporúčam za psychológom. Dobrá je spolupráca aj s logopédom. Samotnú diagnózu by mal potvrdiť pedaopsychiater, ale často ju môže potvrdiť až na základe informácií, ktoré dostane od psychológa a logopéda.

Môže mať dieťa EM a zároveň jazykové ťažkosti?

Áno. Ak si dobre pamätám, 30% detí, ktoré majú EM majú aj nejakú poruchu reči alebo poruchu učenia. Často je to spôsobené v kombinácii s perfekcionizmom týchto detí a snahou zakrývať svoje chyby a nedostatky, ktorých sú si sami veľmi vedomí.

Ako prebieha terapia detí s EM?

Štandardná terapia znamená, že rodič prinesie dieťa k psychológovi a on sa pýta, snaží sa získať informácie ako dieťa rozpráva alebo nerozpráva. Možno bude potrebovať, aby rodičia natočili video ako sa dieťa prejavuje v domácom prostredí, kde je uvoľnené. Z toho sa dá odsledovať na akej úrovni má dieťa reč, ako sociálne interaguje s maminou, ocinom, so súrodencami. Ja tiež dobré mať video aké je dieťa, keď je v prostredí, v ktorom má problém. Alebo aspoň získať čo najviac takýchto informácií. Na začiatok sú dôležité aj informácie napríklad ako sa rozpráva s najlepším kamarátom, či šušká, nešušká, či dokáže rozprávať alebo nedokáže vôbec, ako sa prejavuje v škole, obchode, s cudzími ľuďmi, či má väčší problém s mužmi ako so ženami, s chlapcami či s dievčatami. Možnou súčasťou diagnostiky je aj vyšetrenie neverbálnych kognitívnych schopností.

V samotnej terapii tu je podľa mňa veľká rozdvojka. Niekedy je štandardom, že rodičia nosia dieťa do ambulancie psychológa, do herničky a dieťa sa hrá v piesku, neverbálne sa snažia pracovať na úzkosti. Táto terapia však býva málo úspešná a je veľmi nadlho.

Myslím si, že aj v dnešnej dobe je na Slovensku veľa odborníkov, ktorí celkom nevedia, čo si s dieťaťom s EM počať. Ako som spomínala, keď som sa s touto diagnózou stretla prvýkrát, tak som ani ja nevedela čo s ňou a hľadala som, ako to riešia v zahraničí, či existuje nejaká terapia. A tam som sa stretla s terapiou od autoriek Johnsom a Winigens, ktoré vlastne spísali zdrojový materiál k EM, o tom, aký princíp používajú a čo sa im najviac overilo. Ich prístup je známy aj vo svete. Autorky tvrdia, že keď budeme robiť to, čo navrhujú, je 99% šanca na to, že sa to podarí. Povedala som si, že je to perfektné, že len na jedno percento je možné, že to zlyhá, že to idem skúsiť. Táto terapia je iná v tom, že sa neodohráva v miestnosti psychológa, ale deje sa v tom mieste, kde má dieťa najväčší problém. Terapia nie je v cudzom prostredí pre dieťa. U menších detí sa deje v domácom prostredí, kde sa cíti bezpečne a v druhom kroku v tom prostredí, kde má dieťa najväčší problém, zvyčajne to je škola a škôlka. Samotný program je postavený na behaviorálnych metódach s kognitívnymi komponentami. Je to taký premyslený systém, ktorý je štruktúrovaný krok za krokom a presne vieme, prečo a čo robíme a aký bude ďalší krok.  Je to využívanie princípov kognitívno-behaviorálnej terapie, kde v zásade ide o to znižovať úzkosť a zvyšovať dôveru dieťaťa v seba a aby si to zažívalo. Celé je to pre deti veľká zábava.

Máte ešte pre rodičov nejaký odkaz?

Je veľmi dôležité, aby ste vy aj všetci v okolí a v živote dieťaťa verili, že to zvládne. Aby ste ho v tom podporovali. Pomôcť odbúrať úzkosť vám môže myšlienka, že je možné s tým niečo urobiť, a že je tam veľká šanca, že to s terapiou zvládne. Lebo vaša úzkosť tomu nebude pomáhať. A aj vy potrebujete veriť, že sa to podarí.

A ešte jeden inšpirujúci skutočný príbeh na záver http://www.centrumzmeny.sk/blog/453-2-2/