Komunikačné chyby robia rodičia detí, ktoré sa ešte len učia rozprávať ale aj rodičia, ktorých detí sú už skúsení rečníci. Dobrou správou je, že ak o nich viete, ste už len krôčik od toho, aby ste sa v komunikácii s vaším drobcom „vyladili“ na spoločnú vlnu ešte viac.

1. ROZPRÁVATE A HRÁTE SA PRI ZAPNUTOM RÁDIU A TELEVÍZORE

V mnohých domácnostiach sú zapnuté denne – pri varení, jedení, hraní sa, učení, čítaní. Zvuky, hlasy, melódie už pravdepodobne ani nevnímate, sú pre vás neviditeľné a nepočuteľné, ale ste si istý, že tento spôsob filtrácie zvláda aj vaše dieťa? Aj keď „je to potichu“, „je to len ako pozadie“, „on/ona sa aj tak nedíva“, pre dieťa môžu byť príliš rušivé. Najmä pre tie, ktoré sa reč ešte len učia a zdokonaľujú sa v nej.

tip: Vypnutie televízora a rádia pomôže dieťatku lepšie sa sústrediť na vás a na to, čo mu rozprávate.


2. STE OTOČENÍ SMEROM OD DIEŤAŤA

Pre dieťa to tiež znamená – moji rodičia sú vysoko a ďaleko, sú nedostupní, nie som teraz pre nich taký dôležitý. Pritom stačí tak málo – pozerať sa na seba z rovnakej úrovne. Očný kontakt je veľmi dôležitý nástroj na učenie, socializáciu, vnímanie emócií. Veľakrát sa berie ako samozrejmosť, ale jeho použitie, intenzita aj trvanie bývajú často zo strany rodičov limitované.

A pritom dieťa sa na vás veľmi rado pozerá, zboňuje to! – to, ako sa tvárite, ako pohybujete ústami, keď rozprávate, ako sa na neho pozeráte. Užite si to nabudúce spolu s ním.

tip: Priblížte sa (fyzicky) k svojmu dieťaťu vždy, keď to bude možné.

Skloňte sa k dieťatku v postieľke, ľahnite si k nemu, keď bude „pásť barančeky“, kľaknite si, keď niečo vysvetľujete, priložte si zaujímavú hračku k tvári, otočte hlavu od knihy/mobilu/novín, keď sa s ním rozprávate, reagujte pohľadom na jeho pokusy o komunikáciu – to sú maličkosti, ktorými okrem rozvíjania reči rozvíjate aj vzťah s vaším dieťaťom.

Je dokázané, že deti, ktoré „dostávajú“ od okolia viac očného kontaktu ako odpoveď na svoju snahu komunikovať majú väčšiu slovnú zásobu (1).


3. NENECHÁVATE ČAS NA REAKCIU

Aj odpovedanie na jednoduchú otázku je komplikovaný sled krokov:

Dieťa sa potrebuje sústrediť na to, čo ste sa ho spýtali a svoj záujem o okolitý svet na chvíľku prerušiť. Musí si vašu otázku rozdeliť na menšie časti, slová, priradiť im význam, pomocou nových slov sformulovať myšlienku, porovnať ju s realitou, vytvoriť vetu, ktorá má zmysel, uplatniť doteraz naučené gramatické pravidlá a aj po obsahovej stránke splniť to, čo chce povedať.

Presvedčilo vás to, že nabudúce počkáte o pár sekúnd viac?

tip: Čakajte ako na vašu otázku alebo výzvu dieťa zareaguje. Ak je potrebné, svoje slová zopakujte dodatočne a trpezlivo ešte raz, Aby ste sa vyhli tomu, že dieťa nerozumie, sformulujte vetu inak. Akceptovať čas navyše ocení dieťa nielen pri odpovedaní, ale aj pri reakcii, ktorá slová nevyžaduje. Deti s jazykovými ťažkosťami zväčša potrebujú tzv. reakčného času viac.


4. VEĽA SA PÝTATE

Ako rodičia chceme vedieť o svojich deťoch čo najviac. Zaujíma nás čo robili, ako sa cítia, aké majú plány.

Pozor však na veľa otázok (rôznych tém) za sebou, bez pauzy na reakciu, niekedy dokonca bez očakávania odpovede. Je totiž možné, že dieťa stratí chuť a záujem odpovedať na otázkové monológy aj v budúcnosti.

tip: Otázky klaďte jednotlivo a čakajte na odpoveď. Voľte také otázky, ktorých odpoveď vás zaujíma a je pre vás alebo dieťa dôležitá/potrebná/prínosná/zmysluplná. Ak mu dávate otázkou na výber, akceptujte jeho odpoveď.

A čomu bude dieťa vďačné? Ak pri odpovedaní nebude prerušované a budete mu venovať celú svoju pozornosť.


5. NEVYTVÁRATE PRÍLEŽITOSŤ NA TO, ABY ZAČALO KOMUNIKOVAŤ DIEŤA

V tom najlepšom vedomí robíme ako rodičia pre svoje dieťa všetko, čo mu vidíme na očiach. Nemusí nič naznačiť, povedať a má plné bruško, v rukách obľúbenú hračku a stopercentnú pozornosť. Tým však dieťa prichádza o príležitosti na to, aby začalo komunikovať.

Dieťa vie komunikovať viacerými spôsobmi (zvukom, slovom, gestom, pohľadom…). Takto sa snaží spojiť s rodičmi, keď má o niečo záujem, žiada o pomoc alebo chce zdieľať svoje nadšenie. Rodičom už „len“ ostáva všímať si jeho signály a umožniť mu využiť všetky komunikačné schopnosti, ktoré sa doteraz naučilo.

tip: Čakajte na (akýkoľvek) náznak o komunikáciu zo strany dieťaťa. Vytvárajte situácie a príležitosti, ktoré podporujú dieťa zapojiť sa do komunikačného dialógu.

Napríklad:

  • zoberte dieťa na ruky vtedy, keď dá najavo, že tam chce ísť (napr. vystrie ruky, povie hopa, chytí vás za nohavicu…)
  • niektoré hračky uložte mimo dosah dieťaťa (ale tak, aby ich videlo) – ak bude mať o ne záujem, bude „nútené“ požiadať o pomoc
  • pri jedení čakajte, kým si dieťa ďalšiu lyžičku/piškótu/jabĺčko samo vypýta
  • pri jeho obľúbenej činnosti na chvíľku zastavte a čakajte, nech vás vyzve v pokračovaní (napr. pri šteklení, točení, hojdaní, fúkaní do bublifuku…)
  • pri hre mu podávajte hračky po častiach (napr. po dielikoch puzzle, po kockách) alebo bez niektorých častí (napr. bubon bez paličiek) – tak, aby bolo v jeho záujme požiadať vás o zvyšok
  • ak sa mu nebude niečo dariť (napr. otvoriť kinderko, krabicu), počkajte, kým vás poprosí o pomoc
  • ak uvidíte vonku niečo zaujímavé (napr. lietadlo, srnky…) počkajte, či bude s vami ako prvé zdieľať svoje nadšenie


6. NEPOMENUJETE PREDMETY A ČINNOSTI

Rodičia vo svojich prehovoroch často používajú „neurčité“ vyjadrenia bez toho, aby si to všimli. Napríklad namiesto „daj to na stôl“ povedia „daj to tam“. Alebo namiesto „chceš jesť jablko alebo banán?“ sa spýtajú „chceš toto alebo toto?“.

Aj takéto maličkosti majú v konečnom dôsledku veľký vplyv na vývin jazykových schopností. Pomenovanie predmetov a činnosti je totiž kľúčové v rozvíjaní slovnej zásoby a porozumenia.

tip: Nahraďte neurčité vyjadrenia svojimi reálnymi významami.


7. NÚTITE HO NIEČO POVEDAŤ

Martinko, povedz tete čo si robil v škôlke.
Aká je to farba? Veď ju poznáš. Povedz. Aká je to farba?
Nooo…povedz pani doktorke ako sa dnes máš, Martinko.

Predstavte si, že ste Martinko. Máte štyri roky. A predstavte si tiež, že denne dostávate „výzvy“ na to, ČO, KEDY a KOMU máte povedať.

Myslím si, že vám je (aspoň trošku) nepríjemné rozprávať na rozkaz. A že nie vždy sa vám chce rozprávať o veciach, ktoré vás (ne)zaujímajú ľuďom, ktorých (ne)poznáte. Väčšina detí, s ktorými som sa stretla, to vnímajú totiž rovnako.

tip: Nechajte rozhodnutie rozprávať na dieťa. Možno vás prekvapí, aké je „ukecané“ aj bez nátlaku 🙂


8. NÚTITE HO NIEČO ZOPAKOVAŤ

Je úplne prirodzené, že chcete, aby vaše dieťa krásne rozprávalo. Aby boli slová zrozumiteľné a hlásky vyslovované bezchybne.

Veľmi často sa však stretávam v praxi s prípadmi, kedy rodič núti opakovať slová „pekne“ aj keď na to dieťa ešte nie je vývinovo pripravené. Napríklad vyžaduje od dieťaťa zopakovať slovo, ktoré je pre neho v tom veku ešte komplikované (je dlhé, zložité, náročné na výslovnosť…). Alebo núti dieťa, ktoré nevie povedať hlásku R do opakovania slov ako RYBA, TRPASLÍK s „pekným R“ .

Avšak to namiesto očakávaného úspechu často prináša opak – dieťa sa zlostí na osobu, ktorá ho na to upozorňuje; je smutné samo zo seba, že mu to nejde a v neposlednom rade sa môže takto naučiť vyslovovať R nesprávne (čo zbytočne predlžuje logopedickú terapiu).

tip: Namiesto toho, aby ste dieťa nútili slová zopakovať, buďte mu správnym rečovým vzorom. Slovo po dieťati zopakujte v kontexte a so správnou výslovnosťou.

Napríklad:
dieťa: Bolí ma vuka.
rodič: Bolí ťa ruka? A čo sa ti stalo?

dieťa: Chcem kepuč.
rodič: Pači sa. Tu je kečup.


9. ROZPRÁVATE PRÍLIŠ ZLOŽITO

Dieťa, ktoré sa učí rozprávať je tak trošku ako cudzinec. Je obklopené ľuďmi, ktorí na neho rozprávajú jazykom, ktorému ešte úplne nerozumie. Pomôžte mu rýchlejšie sa naučiť jazyk – prispôsobte svoju reč jeho rečovej úrovni. Je to jeden z najlepších spôsobov ako odstrániť u detí frustráciu z toho, že vám nerozumejú.

tip: Buďte v reči len o jeden krok ďalej ako je vaše dieťa.

Ak sa vaše dieťa ešte len učí rozprávať, hovorte na neho čo najviac jednoslovne.
Ak už niekoľko slov rozpráva, pridajte postupne aj krátke, dvojslovné vety.
Ak váš drobec hovorí prevažne trojslovné vety, vy rozprávajte najmä vetami zložených zo štyroch slov.

Možno sa vám to bude zdať zo začiatku troška neprirodzené, ale úsmevy a porozumenie zo strany dieťaťa vás podporia v tom, že idete správnou cestou.


10. DÁVATE DIEŤAŤU CUMLÍK AJ CEZ DEŇ

Nepochybne vie byť cumlík pre rodičov (a deti) veľkou záchranou. Tento malý vynález nám zachránil nejednu návštevu doktora, dlhú cestu autom či rastúce zúbky.

Ale cumlík má aj svoje negatíva. Jedným z tých najzávažnejších je, že bráni dieťaťu spontánne rozprávať. Dá sa povedať, že na dorozumievanie sa mu ostávajú už len zvuky, ruky a mimika. Čo je, nepochybne, takisto dôležité, no v tomto prípade bránia dieťaťu rozvíjať svoje rozprávačské schopnosti.

tip: Obmedzte používanie cumlíka cez deň.

(1) DONELLAN, E., BANNARD, C., McGILION, M., SLOCOMBE, K., MATTHEWS, D. Infants’ intentionally communicative vocalisations elicit responses from caregivers and are the best predictors of the transition to language: a longitudinal investigation of infants’ vocalisations, gestures, and word production. Developmental Science. 2019; Volume 23, Issue 1. Dostupné online: http://wrap.warwick.ac.uk/…/WRAP-infants-intentionally…