Alebo aj Ako „vyprovokovať“ dieťa ku komunikácii.
Aby sme motivovali dieťa k rozprávaniu, nepotrebujeme žiadne špeciálne „pomôcky“. Ani čas navyše. Dokonca nepotrebujeme mať načítaných niekoľko kníh o detskej reči. Stačí len vhodne „premeniť“ každodenné situácie na komunikačné príležitosti.
ČAKANIE A MODELOVANIE
Aby nižšie uvedené situácie motivovali dieťa k rozprávaniu, dôležité sú dve stratégie: ČAKANIE a MODELOVANIE.
Možno bude pre niekoho prekvapením, že inštrukcia „povedz“, nech je myslená akokoľvek dobre, nemá s rozvojom reči nič spoločné. Práve naopak. Situácie, ktoré sú spojené s nátlakom na reč, môžu mať negatívny vplyv na motorickú výkonnosť a to sa týka aj rozprávania (síce starší výskum, ale verím tomu, že výsledky sú stále aktuálne).
ČAKANIE znamená, že čakám na AKÚKOĽVEK reakciu dieťaťa. Nemusí to byť vždy len slovo. Pohľad, mimika, gesto, pohyb, zvuk sú tiež súčasťou veľkého balíčka s názvom komunikácia.
Ak bude chcieť dieťa podať hračku, ukáže na ňu a nič nepovie, neznamená to, že mu hračku nepodám a budem trvať na slovnom vyjadrení.
A ako dlho čakať?
Odborníci na komunikačné stratégie odporúčajú potichu narátať do 10. Skúste to teraz…
Zdá sa to dlho? Možno pre nás, dospelých, ktorí sme zvyknutí rozprávať veľa, áno. Možno aj pre dieťa to bude zo začiatku prekvapivé. Ale čakaním mu dáme najavo, že sa o neho zaujímame a chceme s ním komunikovať.
Čakali sme dlhú dobu, dieťa reaguje „inak“, chceme ho teda viac podporiť. Čo ďalej?
MODELOVANIE je, že ukážeme a/alebo povieme, čo by dieťa malo v tej situácii ukázať/povedať. Navrhneme mu presne to, ako chceme aby reagovalo.
Niekedy totiž očakávame od dieťaťa odpoveď, ale ono nevie akú – nevie, čo vlastne od neho chceme. Možno preto, že situácia je nová (resp. málo opakovaná), možno preto, že to nevie pomenovať, možno nezachytilo, čo sme rozprávali a možno preto, že nerozumie.
Pri modelovaní reagujeme len jeden krok pred aktuálnou jazykovou úrovňou. Ak dieťa ešte nerozpráva, ukazuje na pohár s vodou (pozri nižšie odsek „Ignorovanie“), nenamodelujem mu „Mama, prosím si vodu“, ale poviem len jednoslovne: „Voda“, „Piť“ (príp. ukážem gesto, znak).
MOTIVÁCIA
Situácie, činnosti a predmety vyberáme len také, o ktoré má dieťa záujem.
Zbytočne budeme motivovať dieťa k rozprávaniu pri jedení (pozri nižšie odsek „Po častiach), keď bojujeme s každou lyžičkou, ktorú do neho chceme dostať.
Zbytočne uložíme auto na skriňu (pozri odsek „Mimo dosahu“) v domnienke, že si ho vypýta, ak ho autíčka pred týždňom prestali baviť a teraz zbožňuje bábiky.
Motivácia má u detí veľa podôb. Pozorujme svoje dieťa a zistíme, čo ho aktuálne naozaj zaujíma.
SITUÁCIE NA PODPORU KOMUNIKÁCIE
Uvedené komunikačné situácie („komunikačné návnady“ 😊) nie sú o tom, že chceme dieťaťu znechutiť nejakú činnosť alebo predmet tým, že jeho záujem budeme „zneužívať“ a budeme trvať na tom, aby dieťa reagovalo tak, ako chceme my.
Sú to len inšpirácie na každodenné rozvíjanie jazykových zručností.
Tým, že budeme reagovať tak ako „chce“ dieťa (alebo: ako pri opakovaných činnostiach bude očakávať, že budeme reagovať), je jeho snaha o komunikáciu posilnená.
Napríklad vie, že ak uvidí počas prechádzky vlak, vyjadrí to (ukáže, znakuje, urobí zvuk, povie….) a my mu následne odpovieme v zmysle: Aha! Vlak! Š-š-š. Aký je dlhý! a vyjadríme radosť, bude to pre neho „odmena“.
Po častiach
Podajme dieťaťu len jednu časť z celku. Pri hraní mu postupne podávajme puzzle alebo vkladačky po dielikoch, kocku po kocke, pri kreslení po jednej pastelke či nálepke. Uvedená stratégia sa dá využiť aj pri jedení – dajme dieťaťu len jednu lyžičku výbornej kaše alebo časť (sladkej) dobroty a čakajme. Ak bude predmet dostatočne motivujúci (a/alebo chutný 😊), bude si ho dieťa pýtať aj ďalej.
Mimo dosahu
Umiestnime predmet tak, aby na neho dieťa samo nedosiahlo (napr. na vyššiu policu, skriňu, stôl…) avšak tak, aby bolo v jeho zornom poli (pomôže, ak sa skrčíme a pozrieme sa na predmet ako dieťa – ak ho vidíme, ale je vysoko, je to tá správna „úroveň“ :-). Ak bude dieťa predmet chcieť, požiada nás o pomoc.
Prerušenie
Prerušme jeho obľúbenú činnosť (šteklenie, hojdanie, točenie, fúkanie do bublifuku) a čakajme, či nás vyzve pokračovať. Je to jedna z najlepších stratégií, pretože pri podobných aktivitách je dieťa veľmi motivované reagovať a aktivitu chce dokončiť.
Ignorovanie
Ignorovanie spočíva v tom, že reagujeme na podnet dieťaťa. Nerobíme automaticky všetko za dieťa, ale všímame si, o čo sa dieťa zaujíma, čo chce, potrebuje a čakáme. Ak dieťaťu spadne hračka, počkajme, kým si ju vypýta (a možno ju už potom ani nebude chcieť – aj tak je to v poriadku). Ak sme na prechádzke a stane sa niečo zaujímavé (počujeme zvony, vidíme srnku…) počkajme, či bude s nami ako prvé zdieľať svoj záujem dieťa. Denne sa stáva veľké množstvo situácií – viac či menej zaujímavých, pri ktorých sa dá táto stratégia využiť.
Zmena
Urobme niečo iné ako zvyčajne, niečo nové a čakajme ako dieťa zareaguje. Ľahko sa to dá skombinovať s humorom. Oblečme mu na ruku ponožku, dajme vidličku k polievke, iný pohárik namiesto toho, z ktorého bežne pije.
Schovávačka
Schovajme predmety na neočakávaných miestach a čakajme, kým ich dieťa objaví. Do jeho obľúbenej knihy založme plienku, do jeho postele položme tanierik, do auta schovajme lyžičku a pod. Ako zareaguje? Chce niečo ukázať, povedať?
Zábudlivosť
Naschvál zabúdajme. Podajme dieťaťu farbičky bez papiera, auto bez kolesa či bubon bez paličiek. Čakajme, či si dieťa chýbajúci predmet všimne a požiada oň.
Rutiny
Využime opakujúce sa činnosti a motivujme nimi dieťa komunikovať. Opakovanie, pravidelnosť a slová doprevádzajúce rutinu znamenajú, že dieťa vie predvídať čo sa stane a tak sa môže ľahšie zapojiť. Daj papa, pripraviť sa-pozor-štart, povedať dobrú noc pri ukladaní do postieľky a čítanie knihy sú príklady rutín, ktoré sa často opakujú. Urobme pauzu a čakajme, či dieťa rutinu dokončí namiesto nás.
Otvorené otázky
Tvorme otázky, na ktoré dieťa odpovedá inak ako len áno/nie. Namiesto „Ideme k babke, však?“ sa spýtajme „Kam ideme?“. Kompromisom medzi otvorenou otázkou a otázkou s áno-nie odpoveďou je otázka s výberom možností: „Chcel by si jablko alebo banán?“.
Ktorú z nich vyskúšate ako prvú? 🙂
Zdroj:
Beuter, A., & Duda, J. L. (1985). Analysis of the arousal/motor performance relationship in children using movement kinematics. Journal of Sport and Exercise Psychology, 7(3), 229-243. Sekundárna citácia z online zdroja: https://www.aspirationchildpsychology.com.au/when-say-lolly-doesnt-work/
Inšpirácia:
Weitzman, E. (2017). It takes two to talk. A Hanen Centre Publication. 9780921145523
Horňáková K., Kapalková S., Mikulajová S. (2005). Kniha o detskej reči. Vydavateľstvo Slniečko. Bratislava. Dostupné online: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KL/Texty__knihy/Kniha_o_detskej_reci.pdf