„Ak sa to R konečne nenaučíš sám, pôjdeš k logopédovi!“
„Skús to zopakovať pekne ešte raz! Inak budeme musieť chodiť na logopédiu!“
Strašenie detí logopédom je cesta, na ktorej stoja už od samého začiatku prekážky. Dieťa začne rozmýšľať o logopédovi ako o niekom, koho sa má „báť“. Je to predsa „trest“ za to, že niečo nezvládne. A ak raz naozaj k spoločnému stretnutiu dôjde, možno dieťa nebude chcieť vôbec spolupracovať. Bude to chcieť veľa trpezlivosti a odhodlania, aby si spoločne s logopédom vybudovali vzťah, ktorý podporí rýchlejšie napredovanie v terapii.
Čo má „vzťah“ spoločné s logopédiou? Veľa. Je to základ spolupráce a motivácie.
Tak schválne:
Pracuje sa vám lepšie, keď si vás kolegovia vážia? Cítite sa viac v bezpečí, keď sa rozprávate o vašich slabých stránkach pred ľuďmi, ktorým dôverujete? Ste zodpovednejší vo svojich pracovných povinnostiach, keď vám kolegovia veria a vedia oceniť aj snahu?
Alebo sa vám lepšie chodí do práce, z ktorej máte strach, úzkosť? Do práce, kde vás šéf za každú vašu chybu (aj napriek snahe) potrestá úlohami navyše? Boli by ste v týchto podmienkach ochotní motivovať sa a dlhodobo podávať kvalitné výsledky?
Asi viem, ktorú zo spomínaných prác považujete za tú ideálnu. Aj deti rýchlejšie napredujú v prostredí, v ktorom sa cítia podporované.
Je ťažké odhaliť nejakému „strašiakovi“ svoje slabé stránky. Je ťažké spolupracovať, ak chodiť k logopédovi znamená „trest“. Ak doma neustále počuje „Však ja poviem pani logopedičke, že si nechcel nič cvičiť a aký si lenivý“, začnú sa jeho návštevy spájať s pocitom zlyhania. A to nie je tá správna cesta. Vlastne je úplne opačná.
Stačí nehovoriť o logopédovi ako o strašiakovi. My ním totiž naozaj nechceme byť 😊
